זאָג ניט קײנמאָל
Hirsh Glik / הירש גליקLa versione bielorussa di Aljaksej Žbanaŭ | |
[NIKDY NEHOVOR] Nikdy nehovor, že tvoja cesta sa končí: myšlienky zatiahnu oblohu, prekryjú modrý deň. Hodina, na ktorú sme čakali, je tak blízko; dupot našich bôt oznámi správu: Sme tu! Zo zelených krajín paliem, aj z ďalekých krajín snehu, prichádzame s našimi mukami a smútkom; Všade, kde naša krv padá na zem, tam je naša odvaha, a naša duša je večná. Každé ráno nám slnko vnesie svetlo do nášho dňa, a trpký včerajšok aj s našim nepriateľom zostane v tme. Ale niekedy, keď je čas dlhý a slnko nevychádza, nechaj túto pieseň hrať ďalej, ako spomienku pre ďalšie generácie. Táto pieseň bola napísaná krvou, nie perom, nie je to pieseň, akú spievajú v lete vtáci nad nami; Túto pieseň spievali ľudia medzi padajúcimi domami s granátmi v ruke, s pohľadmi na svojom cieli. A tak nikdy nehovor, že tvoja cesta sa končí: myšlienky zatiahnu oblohu, prekryjú modrý deň. Hodina, pre ktorú sme hladovali, je tak blízko; dupot našich bôt znamená jedno - sme tu! | Ты не кажы, што гэта дзень апошні твой. [1] Хоць хмары шэрыя вісяць над галавой. Яшчэ ён прыйдзе, наш даўно чаканы час, І кожны крок – зарок, што ўжо ня знішчыць нас! Ад краю пальмаў да заснежаных мясцін Нясем свой боль і сваё гора як адзін. І дзе ўпадзе крыві хоць кропля з нашых цел, Узыдзе наша моц і мужнасць узрасце. Устане сонца й пазалоціць новы дзень. І знікне ноч, і з ёю вораг прападзе. Але пакуль трывожна ранішняй парой, Хай пойдзе песня з хаты ў хату, як пароль. Яе пісалі не чарнілам, а крывёй. Гэта не песенька пра птушку над зямлёй. Калі валіліся муры, забыўшы страх, Яе спяваў народ са зброяй у руках. |
Xoć xmary šeryja visjać nad hałavoj.
Jašče ën pryjdze, naš daŭno čakany čas,
I kožny krok – zarok, što ŭžo nja zniščyć nas!
Ad kraju palmaŭ da zasnežanyx mjascin
Njasem svoj bol i svaë hora jak adzin.
I dze ŭpadze kryvi xoć kroplja z našyx ceł,
Uzydze naša moc i mužnasć uzrasce.
Ustane sonca j pazałocić novy dzeń.
I znikne noč, i z ëju vorah prapadze.
Ale pakul tryvožna ranišnjaj paroj,
Xaj pojdze pesnja z xaty ŭ xatu, jak parol.
Jaje pisali ne čarnilam, a kryvëj.
Heta ne peseńka pra ptušku nad zjamlëj.
Kali valilisja mury, zabyŭšy strax,
Jae spjavaŭ narod sa zbrojaj u rukax.